Kašlem na plyn, verím na...?

Autor: Lucia Klapacova | 19.8.2014 o 13:24 | Karma článku: 9,52 | Prečítané:  1562x

Tak si jedného pekného rána robím na raňajky zeleninový šťavu, tradičnú moju rannú potravu, a mám pri tom pustené rádio. V rádiu zachytím nezameniteľný hlas. To premiér krajiny, ktorej som tiež občiankou hovorí, že sa nemáme báť toho, čo sa deje na Ukrajine, že plyn potečie.

Hm. Zamyslím sa nad obsahom práve počutého výroku. Niekde vnútri začínam cítiť, že mi tu niečo nesedí. Čo tým chce premiér povedať? Že mi má byť jedno, že pár kilometrov od miesta, na ktorom sa nachádzam, zomierajú ľudia? Alebo že mi má byť jedno, že jedna krajina, s ktorou už tá naša nejaké tie historické skúsenosti má, začala okupovať územie inej krajiny, s ktorou zhodou okolností susedíme? Alebo, osobne vzaté, že sa mám správať ako zbabelec a nechať v šlamastike ľudí ako my, pár kilometrov od nás? Nie že by som ich šla zajtra zachraňovať. Ale preto tu máme štát, ktorému platím dane, aby v kríze vedel, čo robiť. Prečo sa mám za ten svoj pri rozhovore s ukrajinskými priateľmi hanbiť? Kvôli plynu..?

Rozmýšľam. Ako používam plyn ja? Pozriem na sporák, čistučký, bielučký, zatvorený, na ktorom sídli kvietok. Osobne ho veľmi nepoužívam, nie preto, že by som mala moderný odpor voči „typickej“ ženskej role v kuchyni, ale jednoducho preto, že stravu sebe a mojim blízkym väčinou pripravujem bez varenia. Pokial príde na mňa, bez plynu na varenie prežijem. Bez elektriny by to bolo ťažšie.

Čo ďalej? Kúrenie a teplá voda. To už je väčší háčik. Žijem v bytovom dome v Bratislave, a aj keď kúrim minimálne a otužovanie alias studená sprcha patrí medzi aktivity, ktoré pestujem, predsa len mám teplo teplúčko rada. Aj vzhľadom na to, že trávim čas v krajinách, v ktorých voda a kúrenie nie sú úplnou samozrejmosťou 24 hodín, si luxus doma užívam.

Hm. Zapnem počítač a pozerám si články a diskusie na tému naše vzťahy s Ruskom. Debata tam pokračuje. Ďalší argument v prospech priateľskej politiky voči Rusku má byť to,  že plyn nie len používame a sme na dovoze od Ruska totálne závislí, ale ešte ho aj plynovodom prevážame cez naše územie, za čo máme ako krajina peniaze. A aby to nestačilo, tak dovážame aj jadrové palivo do elektrární.

Ale... rozmýšlam ďalej. Nesedí mi to stále viac. To preto, že sme totálne závislí na krajine, ktorej diktatúrny spôsob vládnutia nie je cudzí a zaberanie území iných považuje za normálne, máme túto závislosť ešte viac podporovať tým, že budeme jej politiku voči nášmu susedovi možno nie verejne podporovať, ale „chápať“ a ticho tolerovať a jej prezidenta k nám pozývať..? Čo bude ďalší krok? Keď sa Ukrajina rozpadne a Rusko dosiahne, čo chce, pozveme ho ako víťaza znova k nám, tak ako v šesťdesiatom ôsmom?

Mysľou mi prebehne iná situácia, pri ktorej sa hovorilo o vojne. Bola som ešte na základnej škole, keď začali vojny v Juhoslávii. Neveľmi som tomu vtedy rozumela, bola som malá a bolo to predsa táááááák ďaleko! Netušila som, že o nejaké to desaťočie či dve neskor ma životná cesta na Balkán zaviedie a stane sa mi z neho náhradný domov. A tam som to zažila. Zničené domy a dediny duchov, ktoré dodnes pyšne zdobia balkánske kopce. Koncentračné tábory, dnes v podobe múzeí alebo zabudnutých dokumentov. Zamínované polia a lesy. Rozdelené rodiny. Znásilnené ženy. Zlomených ľudí, ktorí nie sú schopní hovoriť o tom, čo sa vlastne dialo. Mladých ľudí, ktorým identitu nanútili alebo vzali. Naučila som sa, aký je rozdiel medzi „utečencom“ a „presídlencom“ a čo sú to tie „remittences[1]“. A hlavne a predovšetkým som zakúsila ohromnú kolektívnu stratu pamäte podporovanú politickým vedením všetkých zapojených krajín. Reflexia? Poučenie? Zabudnite. Hrdinom sa stavajú pomníky a sochy a dáva sa im vláda. Kto ma iný názor, má smolu. A Balkán sa v krízach zmieta ďalej, ešte zďaleka nespamätaný z hrôz, ktorými prešiel. Kto zo spoluobčanov, ktorí chodia každý rok k moru do Chorvátska vie, že v inej časti tej istej krajiny, ktorá je dnes členom EÚ, sú dnes, dvadsať rokov od vojny, stále zamínované lesy  a polia, do  ktorých sa nedá ísť? Navštívil niektorý milovník mora aj taký Vukovar? Alebo taká Bosna, v ktorej proti sebe bojujúce entity (alebo radšej ich politickí reprezentanti) v pohode na bilboardy vycapia veľkú čižmu, ktorá stúpa na inú menšinu v danej municipalite. A každý si veľmi rád privlastní dnes veľmi populárneho Nikolu Teslu, ktorý sa, chúďa, asi v hrobe obracia, lebo svetoobčan sa paradoxne stáva symbolom rôznych nacionalizmov.

Opäť myslím na Ukrajinu. Autom to máte do Prištiny za 12 hodín, zhruba ako z Košíc do Kyjeva. Ďaleko? Sotva.

Páči sa mi to čím ďalej tým menej.

Stratiť vieru v seba pre plyn? To sa mi nechce. Čo ale môžem robiť?

Môžem asi začať od seba. V prvom rade si zistím, z čoho vlastne pochádza teplo a elektrina, ktorú doma používam, aj keď to viem, lebo energetický mix máme na účtoch ze elektrinu. Na teplú vodu sa opýtam správcu. A dám si záväzok, že toho všetkého budem používať menej, a že v dobe skoršej alebo neskoršej sa presťahujem niekam, kde budem energeticky sebestačná. Áno, žijeme v dobe obnoviteľných energií a nových technológií, dokonca je to dlhodobý oficiálny cieľ EÚ politík, a tam Slovensko stále patrí, aj napriek Ficovi. Volajte to utópia, ale ja nechcem krvavý a zotročujúci plyn. Mám na výber, aj keď to nie je ľahké a nebude zo dňa na deň.

Potom príde väčší oriešok. O seba sa už nejako postarám a iní spoluobčania, ktorí to cítia rovnako, to môžu urobiť tiež alebo sa o to tiež snažiť, osobný výber má každý z nás. Ale čo s politikou na úrovni štátu? Keďže sa na spomínanom Balkáne veľa pohybujem, tak viem, že veľká jeho časť plynofikovaná nie je. A žijú, a nie zle. Čo je veľkou a rozvíjajúcou sa témou tam, sú práve obnoviteľné zdroje energie. Keď môžu oni, prečo by sme nemohli my? A keďže sa zhodou okolností tejto téme už dlhšie venujem, tak viem aj to, že Slovensko má na to, aby si veľa, veľmi veľa energie a dokonca aj plynu vedelo vyrobiť samé. Chcelo by to ale dať hlavy, zdroje, poľnohospodárov, technológov, biznismenov, banky a politikov dokopy a prísť s rozumnou stratégiou. Zmena nenastane zajtra. Ale už o pár rokov by sme mohli byť v úplne inej situácii. Tu vláda hrá dôležitú úlohu. Čo keby sme tak poplatky za tranzit plynu (ktoré boli v roku 2013 320mi.Euro, a spravuje ich Eustream, a.s.[2]), alebo aspoň ich časť použili na rozvoj obnoviteľných zdrojov energie na Slovensku? Čo keby sme pokosenú trávu z polí použili a nie nechali hniť? Čo keby sme si v lete teplú vodu vyrábali solárne, čo keby sme v zime na teplo vyžívali bioplyn a na jeho výrobu zbytky jedla z našich hotelov a reštaurácií, alebo aj domácností? Čo keby...list je nekonečný. Len sa rozhodnúť a začať.

Čo je ale vec, v ktorej súčasný predseda vlády doslova podkopáva nohy vlastnej krajine, je mantra o tranzite plynu. Áno, plyn cez Slovensko prechádza. Ale Rusko pripravuje alternatívy, Južný prúd a Severný prúd. Oba majú za cieľ obísť Ukrajinu, a teda aj nás. Južný prúd sa stavia, dohody su uzavreté, plán je mať ho funkčný v roku 2015. Teda od 2015 bude Slovensko na tranzite plynu strácať. To vieme, to nie je utópia, ale reálny plán a vec,  ktorá sa deje. Jediný, kto teraz stojí v ceste tomu, aby sa to stalo, je – tá zlá, zlá, Európska únia. Lebo núti Rusko, aby akceptovalo podmienky podnikania s energiami v EÚ, čo sa Rusku nepáči. Rusko si ale myslí, že EÚ je slaboch, že ju zase raz oblbne a vymôže si výnimku, čo je možné. Prečo si to Rusko myslí? Lebo má v talóne takých predsedov vlády, ako je Robert Fico – nevynechá príležitosť, kde by EÚ potopil a Rusko vyzdvihol. Ostáva len pýtať sa, prečo.. prečo Robert Fico pracuje proti svojej krajine?

Pozriem na plynový sporák. Jasné, nie každý vie žiť na surovej strave, nie každý má možnosť kašľať na plyn. Ja viem. Ale každý má svedomie. Každý má zdravý rozum. A každý môže voliť. A kríza sa môže stať šancou. Prečo v Nórsku vo veľkom kupujú elektromobily? Asi vedia. A my?

Rozhodnutie je na nás. Ja to mám jasné. Kašlem na Váš ruský plyn, pán premiér. Nechajte si ho. Verím na iné veci. Srdce. Svedomie. Rozum. A to, že v kríze sa ukáže, kto má aký charakter. A kto bol pripravený. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

[1] Peniaze, ktoré domov posielajú rodinnný príslušníci žijúci v zahraničí, napr. diaspóra. Niektoré krajiny si túto sumu oficiálne dávajú do svojich štátnych rozpočtov.

[2] http://www.energie-portal.sk/Dokument/eustream-sa-eph-vyplati-minuly-rok-dosiahol-zisk-320-milionov-eur-102072.aspx

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?