Nezamykajte ma!!!

Autor: Lucia Klapacova | 23.4.2019 o 12:03 | (upravené 23.4.2019 o 17:09) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  964x

Ranné IC z Bratislavy o 6.01 vyrazilo včas. Príjemná prvá trieda, pár biznismenov a spánkupotrebujúcich iných ľudí a o pár hodín som tam bola.

 Doma, na ďalekom východe ako nás radi voláme my v Bratislave :D. 

Počasie hnusné, moje poltopánočky boli asi predsa len predčasnou voľbou pre túto časť našej krajiny. No nič, dala som si kapucňu na hlavu, aby ma chránila pred drobným chladným dáždikom a vykročila do mesta. Aspoň tá stanica tu vyzerá lepšie! (… ako bývalá riaditeľka kancelárie primátora Bratislavy VIEM v čom je problém hlavnej stanice v Bratislave a preto táto poznámka patrí vedeniu štátu SR a nie vedeniu hlavného mesta. Len aby bolo jasné.).

Cesta zo stanice do centra mesta vedie cez krásny mestský park a most pri Jakabovom paláci. Kto to tu pozná, vie. Košice boli európskym mestom kultúry a pomohlo im to veľmi. Snaha o európanstvo sa prejavila aj tým, že mostík pri Jakabovom paláci láskyplní ľudia okladkovali tak ako slávny parížsky most Pont des Arts (Most umenia). Úprimne, milujem moje rodné mesto, ale predsa len medzi Košicami a Parížom vnímam nejaký ten rozdielik. Ale tu som sa zastavila. Moje mestsko-manažérske JA prestalo rozmýšľať a začalo rozmýšľať moje koučingové a vzťahovo-expertné JA. Alebo skôr – začalo cítiť. 

Čo cítilo? No, poviem ako je: moje ja pocítilo odpor, hrôzu a strach. 

Som divná, keď sa mi nezdá byť zamykacia kladka romantickým symbolom lásky..? Možno som. Ale nech.  

Ľúbiť a cítiť prepojenie s inými ľuďmi, tvoriť vzťahy, je jedna z najzákladnejších ľudských potrieb. Musí byť naplnená. A vždy aj je – v negatívnom alebo pozitívnom zmysle. Keď nie je, neprežijeme. Keď malé bábätko nemá ľudský dotyk, zomrie. Keď v živote nemáme lásku, cítime sa zle. Robíme si zle, škodíme si, podliezame naše osobné štandardy pre kúsok nehy, pozornosti, ľudského tepla. Alebo si nejakú podobu lásky vynucujeme. Násilím, depresiami, úzkosťami. Nemusíme to robiť takto, ale to často nevieme. Predmet “ako ľúbiť” v škole nemáme. Cirkev ponúka skreslené verzie plné hriechu a trestu. Brrr! 

Ale iné som chcela. Mne osobne dlho trvalo, kým som sa vymanila zo vzorov lásky, ktorá nám ponúka naša väčšinová spoločnosť. Vidiac mnohé nefukunčné a divné vzťahy okolo seba keď som bola malá a vyrastala v našich alkoholom dosť zmáhaných Košiciach, mala som z nej celkom strach. Nehovoriac o manželstve. To bolo pre mňa dlho ekvivalentom väzenia. 

Dnes to vidím trochu inak. Predsa len, prešla som už nejakú cestu, miestami aj tvrdú. Veľa som na nej zažila, veľa skúmala seba, svoje vnútro, svoje okolie. Hľadala svoje vzory. Kto som? Čo chcem? Ako chcem žiť? S kým? 

Prišla som k tomu, že dnes je pre mňa láska ztotožnením slobody. Láska, tá naozajstná láska manifestovaná v naplnenom, šťastnom a harmonickom vzťahu je priestor, ktorý mi dáva krídla.

Dnes aj viem, ako takú lásku nájsť v sebe, ako ju dosiahnuť a ako ju dať tomu druhému – aspoň sa o to snažím (dobre, možno nie som dokonalá, ale je to môj ideál :). Dnes to učím iných. Manželstvo je dnes pre mňa vyjadrením najvyššej lojality človeku, ktorého si vyberieme a povýšime lojalitu k nemu alebo k nej NAD lojalitu k našim originálnym rodinám.

Kladka je symbolom pravého opaku. Je o spútaní. Je o tom ponímaní vzťahu “Ha, teraz ťa mám, konečne som ťa dostal alebo dostala a viac ťa nenechám ísť! Vyriešil/a som si svoj problém, už nie som sama/sám a ty ma teraz urobíš šťastnou/šťastným!” Aj keď kladka môže vyzerať romanticky ako večný sľub, šance sú, že pod tlakom očakávaní v kladkou vymedzenom priestore budeme skôr sklamaní. Zaujímalo by ma, koľko zakladkovaných párov je dodnes šťastne spolu…? Verím, že nejaké sú. Ale koľko? 

Také štatistiky asi nenájdeme ani u nás, ani v Paríži. 

Ale ja navrhujem: Nezamykajte moju lásku! Ani svoju! Ani nikoho iného! Dávajme ju a nechajme ju k sebe prísť. Keď si ju zaslúžime, príde. Keď nie – robme so sebou niečo! Učme sa ako byť dobrý partner alebo partnerka a ako mať rád samu alebo samého seba v prvom rade. Máme knihy, učiteľov, kurzy, múdrych ľudí, koučov. Dnes je všetko dostupné na jeden klik online alebo návštevu v kníhkupectve. Ale nezamykajme!! Mosty ani ľudí. 

Apropo, keď som písala tento článok, pozrela som sa, ako sa má Pont des Arts. Viete ako? Kladky parížska radnica pred pár rokmi odstránila a dodnes proti nim bojuje. Už ani most nevedel uniesť ťarchu “lásky” a hrozilo jeho poškodenie a zrútenie. Hm. Že by si aj most radšej vybral slobodu…? :) 

Lucia Klapáčová
Expertka na osobné vzťahy a vaša osobná koučka
www.luciaklapacova.sk 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?